Španielska Andalúzia - na bicykli do výšky 3 396 m.n.m

Autor: Peter Slavik | 29.11.2014 o 10:35 | (upravené 14.12.2014 o 20:04) Karma článku: 6,27 | Prečítané:  1063x

Posledný Augustový deň 31.08.2014 prišiel deň , na ktorý som sa dlhšie tešil a na ktorý som sa zodpovednejšie pripravoval.  Výstup bicyklom na tretí najvyšší vrch v kontinentálnom  Španielsku, vrch Pico del Veleta,  ktorý sa týči do výšky 3 396 m nad morom. Toto majestátne pohorie leží v pohorí Sierra Nevada v Španielskej Andalúzii.  

Príprava na výstup bicyklom,  do takejto výšky, kde šliapete po náročnej kamenistej ceste, kde  je už redší vzduch a mohli by byť problémy s dýchaním, však začala asi 1 mesiac pred samotným  dňom D.

Takže som sa „zakusol“  do miestnych kopcov v okolí Costa del Sol, na pobreží Andalúzie, kde žijem a začal som sa pravidelným tréningom pripravovať na tento výstup, z ktorého som mal mierne obavy.

Týždenne som najazdil okolo 100 – 120 km  s akumulovanou výškou okolo 2500-3000 m. Takže za ten mesiac prípravy som najazdil asi 450 km s akumulovanou výškou okolo10  000 m. 

Samozrejme že s jazdou na MTB som nezačal iba mesiac pred výjazdom . Mesiac prípravy by bolo asi málo na zdolanie tejto výšky. MTB je mojím takmer  každodenným spoločníkom  s ktorým sa vydávam na túry po okolí  pobrežia Costa del Sol a Andalúzie.

Deň  pred výstupom sa u mňa začala prejavovať mierna nervozita, čoho prejavom bol nedostatok spánku (4 hodiny) a veľa som toho taktiež nepojedol.

Takže ráno o 6.15 hodine , po naložení bicyklov do autobusu vyrážame smer Sierra Nevada, ktorá je vzdialená od Fuengiroly (tu bývam) asi 3 hodiny cesty.  Len čo zasadnem do sedadla (skôr zaľahnem ), podložím hlavu vankúšikom a idem dospávať  deficit spánku. Som rád, že sa mi to aj celkom podarilo a prebúdzam sa po cca 1,45 hod. Cítim sa lepšie a plný očakávania. Malá zastávka na čerpacej stanici, pretiahnutie kĺbov a ide sa ďalej. Autobusom sa začíname dostávať  na cestu z ktorej by veľa ľudí nemalo radosť. Zákruta strieda zákrutu a pohľad z výšky do doliny nemusí byť  práve najpríjemnejší.  Ale toto už proste patrí k ceste v takýchto výškach.

 

Konečne sa dostaneme na miesto vo výške asi 1 500 m. n. m  kde začíname vyberať bicykle z prívesu.  Plný odhodlania nahodím predné koleso, urobím zopár metrov aby som zrazu zistil, že predná brzda nefunguje.  Počas posledných niekoľkých kilometrov to s nami v autobuse celkom pekne hádzalo a pravdepodobne došlo na predných brzdových doštičkách k chybe. Takže  rozobrať prednú brzdu a pokúsiť sa opraviť chybu, keďže ísť zjazd cca 35 km bez  prednej brzdy a spoliehať sa iba na zadnú...., tak to by som mal trochu obavy.

Našťastie s pomocou  kamarátov a šoféra autobusu, ktorý nám pomohol pomocou náradia sa oprava podarila, aj keď brzda brzdila dosť slabučko, ale aspoň niečo.

Konečne sme sa mohli vydať na dobitie výšky 3 396 m. Čakalo sa iba na mňa, ale všetko už bolo OK. Posledná kontrola  „ pitného režimu „ a vyráža sa.

Základný bod výjazdu ležal vo výške asi 1 500 metrov nad morom.  Cesta nám ubieha , šliape sa v pohode,  na začiatku výjazdu sa ide ešte po spevnenej šotoline.

Čakajú na nás krásne výhľady na okolie a na krajinu, ktorú zalieva slnko a nádherne modrá a jasná obloha. Paráda ktorú treba vidieť .

 Krajina pod nami je zaliata pod mrakmi, čo vytvára nádherný kontrast, ako keby jednotlivé pohoria stúpali z mliečneho mora. Kocháme sa pohľadmi a zároveň  sa stále bližšie posúvame smerom k nášmu cieľu Pico del Veleta.

Ani sa nenazdáme a tak ako sa postupne približujeme k vrcholu, cesta sa pomaly zmení zo šotoliny na cestu plnú skál a kameňov, ktoré je potrebné obchádzať.  Naokolo sa rozľahlé planiny zmenili na skalisté hory. S pribúdajúcimi kilometrami , kamenistým podkladom a neustálym šliapaním do kopca sa cesta  stáva ťažšou a ťažšou. Zrazu som rád a v hlave sa pochvaľujem, ako dobre  je „ ťažko na cvičisku, ľahko v boji „. Predošlý tréning prináša ovocie a cesta mi neuberá na sile.  Popri sledovaniu kamenistej cesty mi neostáva toľko času na pozorovanie okolitých hôr a prírody, preto často stojím a snažím sa nafotiť a natočiť  čo najviac  záberov do môjho albumu. Šliapem, fotím, cvakám a točím a tak to ide dookola viac ako 30 km. Stále nahor a nahor. Občas stretnem nejakých MTB nadšencov a zopár turistov ako prekonávajú  jednotlivé úseky.

V tomto čase býva v Andalúzii dosť horúco, ale v takýchto výškach je celkom príjemne. Ale dnešný deň je na tunajšie pomery aj v Sierre Nevade teplo. Bol som prekvapený, keď vo výške okolo 2800 m n m som ešte zbadal sneh. Aj keď sneh a zimu nemám v obľube, som celkom prekvapený ako na mňa v tejto výške zapôsobil, tak som si ho trochu chcel vziať. Sneh bol mokrý a topil sa. Pravdepodobne ho tu v zime bolo celkom dosť, keď sa topí ešte v Auguste.

Pomaly sme sa dostali pod cieľ nášho výjazdu a zdola  (výška asi 3 000 m n m) sledujeme ako sa  cesta kľukatí  a strmo stúpa k bodu nášho záujmu. No radosť, na konci cesty, najväčšia „ rampa „ ,čiže strmý kopec.  Takže po tých dlhých stúpaniach, cca 34 km, Vás na konci čaká najväčšia záťaž. No čo už, ide sa. Cítim, že vzduch je redší a ťažšie sa mi dýcha, nohy sa stávajú ťažšími a ťažšími. Priznám sa, nastal už čas aj na oddych počas strmého šliapania. Ale cieľ je cieľ a musí sa splniť.  Takže, hlava dole, zhlboka dýchať a šliapať, šliapať.

Posledných cca 100 metrov  je cesta už tak strmá , že neostáva nič iné len tlačiť.  Konečne dotlačené, došliapané, 3 396 m n m dosiahnuté. STOJÍM  na jednom z najvyšších vrchov Európe,  zopár foto s bicyklom aj bez neho, trochu oddychu, pokochám sa krásnymi výhľadmi do okolia a na pohorie Sierra Nevady.

Aj keď je leto, príprava na cestu nazad začína oblečením. Obliekam si bundu s dlhými rukávmi a naťahujem  dlhé rukavice. Predsa cesta späť je dlhá a absolvovať zjazd  v upotenom krátkom tričku a v krátkych rukaviciach môže spôsobiť to, že sa zajtra nepostavíte z postele, nie iba z dôvodu bolesti nôh. Horšie by to bolo s bolesťami v krížoch.

Cesta späť, tak to je ďalšia kapitola a tento zjazd ma presvedčil o tom, že zjazd môže byť niekedy náročnejší ako výstup.  Hlavne ak je jeho dĺžka  cca 35 km a väčšinou  na hrozne kamenistej ceste. Moje zápästia, ruky ako aj krčné svaly dostávali tvrdú skúšku  a ku koncu som cítil každý kamienok  na ceste.  Vždy ako to bolo možné, som sa snažil zápästia „vytriasť“ a pripraviť ich na ďalší prídel kameňov. Tie sa postupne vytratili a objavila sa opäť šotolina. Tak som zjazd trochu zrýchlil, až som sa pozabudol, že moja predná brzda nie je v 100 % stave.  Zistil som to v jednej pravotočivej zákrute, ktorú som neubrzdil a okúsil som tvrdosť pohoria a španielskej zeme. Našťastie cesta bola dosť prašná , takže nič vážneho sa nestalo okrem toho, že som vyzeral ako mlynár, ktorý je zaprášený  od prachu.

Pri páde sa mi odtrhla navigácia z riadidiel. Tak tú som s radosťou našiel. Vypadla mi zátka z riadidiel, ale tú som nenašiel L. Nič sa však nestalo a v pokoji som si mohol  vychutnať už pomalší dojazd do základne, kde nás čakalo občerstvenie v podobe miestneho pivečka Cruzcampo.  Ani nehovorím ako padlo . jajaja.

A cesta späť ? Ubehla rovnako rýchlo ako cesta k vrcholu. Po náročnom výjazde sa dostavila únava a tak sa moja cesta naspäť  niesla v podobnom duchu ako sem.  Spánok a postupné prebudenie sa, až v blízkosti domova.

 

Hasta luego amigos Peter.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?